Založit webové stránky nebo eShop

Úvod

30.10.2017- Predreformačný večer, zborová miestnosť Chyžné 17.00 hod/ historické udalosti Reformácie, film Martin Luther, čaj+koláčik

 

31.10.2017- 17.00 hod Chyžné, slávnostné služby Božie pri príležitosti 500. výročia Reformácie / história CZ ECAV Chyžné, spevokol Lechem /

Srdečne Vás pozývame!

31.10.2017

500. výročie Reformácie

Reformácia na Gemeri / CZ ECAV Chyžné /

 / vypísané z kroniky cirkevného zboru Chyžné /

            Reformácia na Muránskej doline sa začala rozširovať v roku 1549. V roku 1585 všetci obyvatelia obce Chyžné boli už ev. a. v. náboženstva. V roku 1668 bola už prvá kanonická vizitácia, ktorú previedol vtedajší superintendent Ján Rimavský. V tom čase Chyžné, Mníšany, Kopráš, Lubeník a Umrlá – Lehôtka /t.č. Revúcka Lehota /, ako fílie patrili k Jelšave, ktorá bola matko- cirkev. Menované obce viackrát zaslali žiadosť, aby boli od Jelšavskej cirkvi osamostatnené. Obce boli oddelené po smrti jelšavského farára Juraja Fabriciho. Chyžné, Lubeník, Mníšany a Kopráš sa združili v jeden cirkevný zbor a už v roku 1633 pozvali za farára Petra Zidaréni-ho. Keď bolo Vešelényho povstanie potlačené, začali prenasledovať evanjelikov. V roku 1679 vzali evanjelikom terajší katolícky kostol a s vojenskou mocou odohnali vtedajšieho kňaza aj učiteľa. V roku 1682 evanjelici dostali svoj kostol a školu od Tökölyovho komisára Martina Lettenziho. Tökölyho povstanie, keď bolo porazené, zase zavládli  zlé časy pre ev. a.v. cirkev. V roku 1683 Breiner a Medňanský s vojenskou pomocou znovu vyhnali učiteľa a kňaza a odobrali kostol a školu. V roku 1703 evanjelici z Chyžného s ostatnými ev.a.v. cirkvami vyslali deputáciu ku Fraňovi Rákoczimu so sťažnosťou, že musia platiť katolíckych kňazov a učiteľov. U Rákocziho neobstáli, vyslovil poľutovanie nad prenasledovaním. Chyžňanskí evanjelici sa s odpoveďou neuspokojili a vyhnali katolíckeho kňaza a učiteľa a vyvolili si za kňaza Mateja Fabriciho a za učiteľa Petra Mathaidesza. V roku 1711 sa pánom Muránskej doliny stal gróf Štefan Koháry. Jeho komisárovi Jánovi Pálfymu museli vydať od kostola a školy kľúče, a okrem toho zobral všetok cirkevný majetok/ zeme, lúky, hory /Kňaz s učiteľom museli podpísať zmluvu, podľa ktorej sa zaväzujú, že budú platiť 100 zlatých pokutu, keby sa osmelili služby Božie vykonávať a vyučovať v škole. Smutné časy nastaly na ev. a. v. cirkev pod panovaním Leopolda I., Jozefa I. a Karola IV. Kňaz a učiteľ nemohli vstúpiť do dediny. Pod panovaním Márie Terézie ukrutné prenasledovanie sa trochu odľahčilo. Bolo povolené zavolať kňaza ku pohrebu z Ochtinej alebo zo Slavošky, s tým že štólu musia vyplatiť katolíckemu kňazovi. Nemohli zvoniť, preto chlapci behali popod obloky a cenganím dávali vedieť, že sa zvoláva na pohreb. Nemohlo sa spievať ani modliť. Kňaz a učiteľ sedeli ako nemí.  Jozef II.- keď vydal tolerančný edikt, lepšie časy začala žiť evanjelická cirkev. V roku 1783 zaslali žiadosť miestodržiteľskej rade, aby bolo dovolené povolať do evanjelickej cirkvi kňaza a učiteľa. Povolenie dostali. V stodole vykonávali služby Božie a 4. Adventú nedeľu 1783 si za kňaza vyvolili Pavla Valaskýho. 3. Októbra 1803 vykonal kanonickú vizitáciu superintendent Nicolai. 

 

 

Dr. Martin Luther

      

 

Nemecký reformátor, kazateľ, zakladateľ luteránskej protestantskej cirkvi.

Autor veľkého množstva duchovných, politických, pedagogických spisov (Reč o dobrých skutkoch; Kresťanskej šľachte nemeckého národa; O náprave kresťanského stavu; O babylonskom zajatí cirkvi; O slobode kresťana,...). Autor mnohých cirkevných piesní a prekladov. Jeho najznámejším dielom je preklad Biblie do nemeckého jazyka.

Základné životopisné údaje:

Žil v rokoch 1483 – 1546. Narodil sa v Eislebene ako syn baníka. Vyrastal v chudobných pomeroch spojených s tvrdou výchovou. V rokoch 1501 – 1505 študoval na univerzite v Erfurte filozofiu. Po získaní titulu magistra sa zapísal na štúdium práv.  Roku 1505 sa vracal z rodného mestečka do Erfurtu, pred bránami mesta ho zastihla silná víchrica s bleskami. Ocitol sa v nebezpečenstve smrti. Jeho priateľ po zásahu bleskom zomrel. V náhlivom rozhodnutí urobil sľub sv. Anne, že keď sa mu podarí vyhnúť sa blesku, stane sa mníchom. Po pätnástich dňoch sľub dodržal. Toto málo uvážené rozhodnutie bolo citeľné počas celého jeho života. Proti vôli otca vstúpil do rehole augustiniánov. V roku 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza. Po vysviacke prestúpil v roku 1508 na univerzitu vo Wittenbergu, kde prednášal filozofiu, neskôr aj teológiu.V roku 1512 sa stal doktorom teológie a získal doživotnú biblickú profesúru a od roku 1513 začal vo Wittenbergu kazateľskú činnosť.V tomto období Luther prekonal svoje pochybnosti a počas štúdia Písma dospel k poznaniu, že Božia milosť platí pre každého, kto ju vierou prijme. Lutherove myšlienky sa mimoriadne rýchlo šírili a stretávali sa v celej krajine s búrlivým prijatím.

Odpoveď z Ríma na seba nenechala dlho čakať – proti Lutherovi sa začal kacírsky proces. V roku 1519 sa v Lipsku verejne prihlásil k názoru J. Husa. O rok neskôr bola vydaná pápežská kliatba nad Lutherom a jeho prívržencami. V roku 1521 na zasadaní ríšskeho snemu vo Wormsi bol vyzvaný, aby svoje tézy odvolal. Neurobil tak a bol vyhlásený za kacíra. Stiahol sa z verejného života, skrýval sa na hrade Wartburg (pod menom rytier Juraj), kde prekladal bibliu do nemčiny, čím položil základy spisovnej nemčiny. Vystúpenie Martina Luthera a jeho spolupracovníkov malo obrovský ohlas v celom Nemecku.  V lete 1524 vypuklo v juhozápadnom Nemecku sedliacke povstanie, ktoré sa rozšírilo takmer do celého Nemecka. Katolícke kniežatá za túto vzburu obviňovali Luthera. V máji 1525 boli sedliaci porazení a ich vodca Tomáš Munzer bol popravený. Martin Luther bol posledným augustiánskym mníchom, žijúcim vo wittenbergskom kláštore. V roku 1524 sa prvý raz objavil bez mníšskej kutne a 13. júna 1525 sa (v čiernom kláštore wittenbergskom) zosobášil s Katarínou von Bora. Až po tomto otec konečne prijal Luthera na milosť. Lutherovo manželstvo bolo vydarené a požehnané 6 deťmi. V roku 1528 sa zúčastnil návštev na farnostiach v saskom kurfirstve pri ktorých sa presvedčil o ich duchovne zaostalom stave. Marburské náboženské rozhovory v roku 1529, na ktorých diskutoval okrem iného s Ulrichom Zwinglim s cieľom vytvoriť teologickú jednotu evanjelickej strany proti katolíkom, stroskotali. So svojím spolupracovníkom Philippom Melanchthonom kládol Martin Luther základy inštitucializovanej novej evanjelickej cirkvi (Melanchthonove Augsburské vyznanie z roku 1530). Preklad Starého zákona dokončil za spolupráce iných wittenberských teológov v roku 1534. Vo zvyšnom období svojho života sa venoval podpore novovznikajúcej inštitúcie, riešeniu cirkevnopolitických a praktických teologických otázok a v neposlednom rade vydával celý rad ostrých polemických spisov. Pred svojou smrťou trpel prepracovanosťou. Zomrel v Eislebene 18. februára 1546.​ Jeho pozostatky previezli do Wittenbergu a pochovali pod kazateľňou v zámockom chráme, kde kázaval.

 

 

95 téz Martina Luthera proti odpustkom – ukážka

 

1. Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“ atď., tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním. 

2. A takéto slovo nemožno chápať z hľadiska sviatosti pokánia, to jest ako spoveď a zadosťučinenie udeľované kňazským úradom.

3. Nerozumel tým ani vnútorné pokánie; veď vnútorné pokánie nie je nanič, nie je nijakým pokáním, ak nepôsobí navonok všelijaké umŕtvovanie tela.

4. Preto Boží trest trvá, kým človek má v nenávisti sám seba, to je pravé vnútorné pokánie, totiž až po prechod z tohto do večného života.

5. Pápež nechce ani nemôže nijaké iné tresty odpustiť než tie, ktoré uložil zo svojej vôle alebo podľa cirkevných ustanovení.

6. Pápež nemôže nijakú vinu za hriech inak odpustiť, len tak, keď vyhlási a potvrdí, že Boh ju odpustil; alebo keď to činí v prípadoch, ktoré si vyhradil pre seba, a v tých, ak nimi človek pohrdne, vina ostáva nezrušená a neodpustená.

7. Boh nikomu neodpúšťa vinu, koho by súčasne celkom nepokoril a nepodriadil kňazovi ako svojmu zástupcovi.

8. Cirkevné ustanovenia, ako sa treba spovedať a kajať, sú uložené iba živým a nič sa podľa nich nesmie ukladať umierajúcim.

9. Je teda dobrodením Ducha Svätého v pápežovi, keď on všade v svojich nariadeniach vyníma prípad smrti a najvyššej biedy.

10. Kňazi konajú nerozumne a zle, keď umierajúcim ľuďom zadržujú cirkevné pokánie až pre očistec, aby až tam učinili zadosť.

11. Táto burina, že cirkevné pokánie alebo zadosťučinenie menia na tresty očistca, bola zasiata, zatiaľ čo biskupi spali.

12. Kedysi za „kanonické tresty“, to jest pokánie a zadosťučinenie za spáchané hriechy ukladali nie po, ale pred rozhrešením, aby sa skúmalo, či je ľútosť opravdivá.

13. Umierajúci už za všetko pykajú svojou smrťou a už odumreli trestom cirkevných zákonov, a tak právom sú od nich oslobodení.

14. Nedokonalá pobožnosť alebo nedokonalá láska umierajúceho nutne prináša so sebou veľké obavy, áno, o čo je láska menšia, o to je väčší strach.

15. Tento strach a hrôza samy osebe - nehovoriac o iných veciach - stačia na to, aby dali pocítiť biedu a súženie očistca, pretože sa približujú úzkostiam a zúfalstvu.

16. Peklo, očistec a nebo sa asi tak líšia od seba, ako úplné zúfalstvo, temer zúfalstvo a istota spasenia.

17. Ako sa zdá, duše v očistci potrebujú, aby sa strach a hrôza umenšili, ale súčasne, aby pri nich rástla a zveľaďovala sa láska.,...

 

Učenie M. Luthera môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

 

 

  1. Iba viera robí človeka spravodlivým.

  2. Písmo sväté je jediný zdroj viery.

  3. Krst a sviatosť oltárna sú jediné sviatosti hodné, aby sa zachovali.

  4. Uctievanie Panny Márie a svätých sa nemusí zrušiť.

  5. Očistec nejestvuje.

  6. Kňazi nemusia žiť v celibáte.

  7. Rehoľné rády nemajú opodstatnenie.

  8.  

 

" Tu stojím, inak nemôžem, tak mi Boh pomáhaj," M. Luther

Dáždnik

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov.

Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo.

Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody. Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa.

V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami. Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru.

Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.

Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.

Na kolenách malo červený dáždnik.



                                                                                                                                Zdroj: Bruno Ferrero, Malé príbehy pre potešenie duše

 

 

 

Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom  svojim! I neuvoď nás do pokušenia! Ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky.

Sláva Bohu: Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, i teraz, i vždycky i na veky vekov. AMEN.     

   Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik.                                                                                                                                                                    

 

TOPlist