Tvorba webových stránek a eShopůZaložit webové stránkyZaložit e-shop

História cirkevného zboru

                                       
                                        Naše kostoly                                                       
 
Kostol Chyžné 
 
 
 
Kostol Revúcka Lehota
 
 
 
Kostol Mníšany
 
               
 
 
Kostol Kopráš
 
   
 
 
Modlitebňa Lubeník
 
  
 
 
 
                
 
Oprava strechy v Revúckej Lehote 2007
 
Evanjelická fara Chyžné
 
 
     Z histórie Evanjelického zboru v Chyžnom  
 
           V prvých storočiach existencie obce bol strediskom náboženského života rannogotický rímskokatolícky kostol z 13. storočia. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia boli obyvatelia Chyžného ovplyvnený Lutherovou reformáciou. Obyvatelia Chyžného prestúpili na evanjelické náboženstvo okolo roku 1585 spolu s Mníšanami, Koprášom, Lubeníkom a Umrlou Lehotou. Boli však súčasťou cirkevného zboru v Jelšave. Neskôr sa však spomínané obce osamostatnili a Chyžné sa stalo matkocirkvou. Revúcka Lehota sa stala fíliou Mokrej Lúky.Potom prišlo obdobie rekatolizácie. Z Chyžného bol vyhnaný Evanjelický kňaz i učiteľ. Určité zmiernenie prišlo za vlády Márie Terézie, ale to ešte v Chyžnom nesmeli mať, ani kňaza ani učiteľa. V roku 1781 vydal Jozef II. Tolerančný patent. Tým sa vzájomné boje medzi katolíkmi a proterstantami podstatne zmiernili.  Dva roky na si Chyžné požiadalo miestodržiteľskú radu, aby si obec mohla pozvať kňaza a učiteľa v čom jej bolo vyhovené. 17. marca 1785 - vyznačili v strede dediny miesto pre stavbu kostola medzi Chyžňanským potokom a malým potôčikom tečúcim uprostred dediny 1. máj 1785 - položili základný kameň. 6. november 1786 - kostol dokončený a posvätený (kostol bol ešte bez veže). Postavený bol v podstate za jeden a pol roka. Pre budovu fary získala cirkev pozemok na nižnom konci dediny. 
3. októbra 1803 vykonal v Chyžnom Samuel Nikolai superintenmdent vizitáciu a podľa jeho pokynov si cirkevný zbor zvolil 18 presbyterov – starších V Chyžnom a v Mníšanoch po 6, v Lubeníku 4 a v Kopráši 2
1821 - položený základný kameň na stavbu veže a 1823 bola veža kostola dokončená.
V roku 1823 vtedajší evanjelický farár Pavol Tomášik otec Sama Tomášika, požiadal muránske panstvo o povolenie postaviť faru pri kostole. Na prvý raz však nedostali súhlas a tak to skúsili znovu o dva roky. Keďže obyvatelia boli chudobný,  faru s veľkými finančnými ťažkosťami dokončili až v roku 1833. Teda po 8 rokoch.
Keďže reformačné hnutie dávalo veľký dôraz na pokrok a vzdelanosť škola v Chyžnom existovala už v roku 1610. O prvej budove školy sa hovorí v roku 1793, ktorá stála v blízkosti starej fary na nižnom konci dediny.
1833 - 1887 farár Samuel Tomášik – urobil Cirkevný zbor v Chyžnom známym a vybudoval mu patričnú autoritu. Bol niekoľko rokov aj seniorom. 1945 – vnútorné maľby, zrušenie sakristie vedľa oltára, úprava oltára, natieranie oltárnych sĺpov,
1970 – nanovo urobený chór železné I-čka + drevená podlaha
1962/63 – výmena strechy na veži kostola
1974 - výmena kostolných lavíc, drevené obklady okolo stien
(pôsobenie farára Mgr. Mojmíra Zúrika 1955 - 1977
1994 – generálna oprava vonkajších omietok, nová elektroinštalácia, nové maľby v interiéri a exteriéri, výmena strešnej krytiny
1998 - plynofikácia (teplovzdušné plynové agregáty nahradili naftové)
2002 – nové schody na vežu a oprava omietok vo veži
2004 – nová dlažba v kostole
Hrubo vyznačené  dátumy sú napísané na klenbe kostola.
-          Oltárny obraz
-          Obraz Večere Pánovej je najhodnotnejším obrazom v kostole
 

Reformácia / vypísané z kroniky cirkevného zboru Chyžné /

            Reformácia na Muránskej doline sa začala rozširovať v roku 1549. V roku 1585 všetci obyvatelia obce Chyžné boli už ev. a. v. náboženstva. V roku 1668 bola už prvá kanonická vizitácia, ktorú previedol vtedajší superintendent Ján Rimavský. V tom čase Chyžné, Mníšany, Kopráš, Lubeník a Umrlá – Lehôtka /t.č. Revúcka Lehota /, ako fílie patrili k Jelšave, ktorá bola matko- cirkev. Menované obce viackrát zaslali žiadosť, aby boli od Jelšavskej cirkvi osamostatnené. Obce boli oddelené po smrti jelšavského farára Juraja Fabriciho. Chyžné, Lubeník, Mníšany a Kopráš sa združili v jeden cirkevný zbor a už v roku 1633 pozvali za farára Petra Zidaréni-ho. Keď bolo Vešelényho povstanie potlačené, začali prenasledovať evanjelikov. V roku 1679 vzali evanjelikom terajší katolícky kostol a s vojenskou mocou odohnali vtedajšieho kňaza aj učiteľa. V roku 1682 evanjelici dostali svoj kostol a školu od Tökölyovho komisára Martina Lettenziho. Tökölyho povstanie, keď bolo porazené, zase zavládli  zlé časy pre ev. a.v. cirkev. V roku 1683 Breiner a Medňanský s vojenskou pomocou znovu vyhnali učiteľa a kňaza a odobrali kostol a školu. V roku 1703 evanjelici z Chyžného s ostatnými ev.a.v. cirkvami vyslali deputáciu ku Fraňovi Rákoczimu so sťažnosťou, že musia platiť katolíckych kňazov a učiteľov. U Rákocziho neobstáli, vyslovil poľutovanie nad prenasledovaním. Chyžňanskí evanjelici sa s odpoveďou neuspokojili a vyhnali katolíckeho kňaza a učiteľa a vyvolili si za kňaza Mateja Fabriciho a za učiteľa Petra Mathaidesza. V roku 1711 sa pánom Muránskej doliny stal gróf Štefan Koháry. Jeho komisárovi Jánovi Pálfymu museli vydať od kostola a školy kľúče, a okrem toho zobral všetok cirkevný majetok/ zeme, lúky, hory /Kňaz s učiteľom museli podpísať zmluvu, podľa ktorej sa zaväzujú, že budú platiť 100 zlatých pokutu, keby sa osmelili služby Božie vykonávať a vyučovať v škole. Smutné časy nastaly na ev. a. v. cirkev pod panovaním Leopolda I., Jozefa I. a Karola IV. Kňaz a učiteľ nemohli vstúpiť do dediny. Pod panovaním Márie Terézie ukrutné prenasledovanie sa trochu odľahčilo. Bolo povolené zavolať kňaza ku pohrebu z Ochtinej alebo zo Slavošky, s tým že štólu musia vyplatiť katolíckemu kňazovi. Nemohli zvoniť, preto chlapci behali popod obloky a cenganím dávali vedieť, že sa zvoláva na pohreb. Nemohlo sa spievať ani modliť. Kňaz a učiteľ sedeli ako nemí.  Jozef II.- keď vydal tolerančný edikt, lepšie časy začala žiť evanjelická cirkev. V roku 1783 zaslali žiadosť miestodržiteľskej rade, aby bolo dovolené povolať do evanjelickej cirkvi kňaza a učiteľa. Povolenie dostali. V stodole vykonávali služby Božie a 4. Adventú nedeľu 1783 si za kňaza vyvolili Pavla Valaskýho. 3. Októbra 1803 vykonal kanonickú vizitáciu superintendent Nicolai. 

 
 
Samuel Tomášik  /8.február 1813-10. september 1887/

Malá dedinka Chyžné v Gemerskej stolici pod vrchom Kohútom sa stala stredobodom, kde sa zhromažďovali poprední dejatelia slovenského národa, ale aj českého národa a kde vznikla nejedna myšlienka celosvetového významu. 

Samuel Tomášik- Samčo, ako mu doma hovorili ale tiež Samo... sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici v rodine evanjelického farára. Jeho otec Pavel Tomášik pochádzal z Čiernej Lehoty, malej dedinky položenej na opačnom boku Kohúta. Keď bol v čase jeho štúdií v Šoprone vyhlásený tolerančný patent a tamojších uhorských bohoslovcov vyzvali na misijnú prácu do novozvniknutých cirkví v českom kráľovstve, prihlásil sa aj Tomášikov otec. Účinkoval na panstve kniežaťa de Paara v dedine Trnávka pri Čáslaví. Svojou horlivosťou a svojím správaním, si úplne získal aj svojho pána.Mohol ostať v Čechách, ale napadla ho zákerná maláriová horúčka, ktorá ho donútila, aby zažiadal o uvoľnenie z miesta proti vôli svojich cirkevníkov sa odsťahoval domov, aby tu hľadal stratené zdravie. Najprv odišiel do svojho rodiska Čiernej Lehoty, stadiaľ, keď našiel rodný dom vyhorený, pobral sa do Chyžného k sestre a ako farár do Nemeckej /Partizánskej Lupče/. Potom pôsobil v Muránskej Dlhej Lúke, Rozložnej, Jelšavskej Teplici a napokon do roku 1819 v Chyžnom, kde zotrval až do svojej smrti. Choroba sa v ňom držala dlho, mával bolesti hlavy a často mal horúčku. Je príznačné, že na bolesti hlavy sa od svojej mladosti sťažoval aj jeho syn Samo. Tomášikov otec bol na svoju dobu vzdelaný muž, vychovaný v tradíciach evanjelickej rodiny, ktorá sa pridŕžala bibličtiny a histórie.Matka Samuela Tomášika, Kristína rod. Gloszová, bola na ten čas vzdelaná žena. Žila u svojho syna po smrti manžela, a tiež pri dcére  Juliane Karolíne, vyatej v Hrachove. Kde aj 1857 zomrela. Rodičia Tomášikovci mali štyroch synov a všetkým poskytli  vzdelanie a to  aj napriek tomu, že vokátor chudobnej fary neposkytoval na to veľa možností. Najstarší syn Ján Pavel Tomášik, vyštudoval teológiu, filológiu a filozofiu vo Viedni a stal sa profesorom. Druhý syn Ján Ferdinand zomrel ako mladý vojenský lekár na tuberkulózu. Tretí brat Karol, národne vlažný, žil ako lekárnik v Debrecíne.  A posledný syn Samuel.  

Základné elementárne vzdelanie nadobudol Samo Tomášik v Chyžnom a v Jelšavskej mestkej škole pri učiteľovi Ondrejovi Lacovi, nadobudol prvé vedomosti o záhradníctve. Náklonosť v práci na záhrade a neskôr pri včelách neopustila Tomášika do konca života.  Nižšie gymnázium vyštudoval Tomášik roku 1824 v maďarskej dedine Gemer. Do svojich 16 rokov navštevoval gymnázium v Rožňave, kde mu boli spolužiaci Samo Chalupka, Jonáš Záborský, Michal Hodža.  Ozajstným osviežením pre Tomášika sa stali roky na lýceu v Kežmarku. Tu Tomášik ako starší študent odbavoval za profesora Mihálika slovenské bohoslužby, ktoré sa konali pre slovenských remeselníkov a veriacich z nižších mestkých vrstiev. Študoval filozofiu a telológiu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu, právo i históriu.Náznaky literárneho nadania preukázal najmä v rokoch 1828- 1830, keď slovenskí študenti horlivo študovali Kollárove znelky.  Tomášik nasledoval príklad svojho priateľa Chalupku a navštívil Poľsko. Cesta do Poľska ho ovplyvnila a poznačila na celý život. Duch poľských ľudových piesní sa stal súčasťou poetiky neskoršieho básnika a založil jeho  slávu celoslovanskou hymnou: Hej, Slováci! , zloženú na nápev poľskej národnej hymny.  Po štúdiách v Kežmarku, keď mal 19- rokov s vysvedčením absolutória z filozofie, práva a telológie odchádza mladý Tomášik do rodného Gemera. Mal pred sebou jasnú cestu: pokračovať v ceste svojho otca, stať sa pastierom svojho ľudu a jeho vychovávateľom.  Mladý muž vysokého vzrastu, hrdého a priameho pohľadu  robí svoje prvé kroky do života. Prv než vstúpil na vysokú školu, odchádza na dva roky za vychovávateľa do šľachtickej rodiny. Ešte predtým, lebo sa chystal za kňaza, podrobil sa skúške pri jenskom doktorovi a superintedentovi potiského okolia Pavlovi Jozeffymu, farárovi v Tisovci. Skúška dopadlo dobre a získal si priazeň i u kňazov, a odporúčanie, že sa môže stať evanjelickým kňazom keď absolvuje niekoľko semestrov štúdia na niektorej nemeckej univerzite.  Tomášik odišiel do vychovávateľkej rodiny  v Banréve. Na začiatku roku 1833 zavolali Tomášika náhle domov. Ochorel otec a bolo ho treba zastupovať v kňazskom úrade. Choroba bola taká vážna, že jeho otec rýchlo podľahol. Starý chyžniansky farár zomrel a za kňaza si vyvolili mladého Tomášika. Dovtedy nesamostatný mladý muž, závislí od svojich rodičov, mal sa teraz starať o matku a dom sám. Odrazu sa pred ním otvoril voľný, neznámy svet, vyžadujúci okamžité  rozhodovanie. Nebolo času na zábavy a radovánky, ktoré núkal svet, a mladý muž prijímal na svojej fare návštevy blízkych a vzielených priateľov.

Tomášik mal všetko , čo mohol dosiahnuť vzdelaný muž. Vzdelanie, faru, prvé úspechy v spoločnosti a v oblasti literárnej. Mal slušný zovňajšok – bol vysoký, vzpriamený a mal príjemnú tvár. Chýbala mu žena. Hľadal primeranú partiu a našiel ju v rodine majiteľa hámra Pavla Latináka v Ploskom. Bola to vychýrená krásavica hornáta, ktorú volali Honi.  Svadba s Hornátou Ltinákovou sa konala 1838 v Ratkovej, no, nebol to šťastný zväzok. Podľa rodinnej tradície Hornáta ľúbila dôstojníka a na jej city k Tomášikovi sa nikto nepýtal. V rodine Latinákovcov sa dlho uchovávali tri po nemecky písané listy, ktoré adresoval Tomášik Hornátinmu otcovi. V prvom mladý kňaz  žiadal o ruku jeho dcéry, v druhom po sobáši ďakoval za ženu, a v treťom sa ponosoval , že jeho žena sa nespráva ako manželka. Keď sa k nej priblíži škrípe zubami. Pýtal si dovolenie, či môže jeho dcéru naučiť poslušnosti. No mladá žena nečakala na otcov súhlas. Jedného dňa, ani nie po trojmesačnom manželstve s nemilovaným mužom, nasadla na koňa a ušla k svojej priateľke do Drienčan.Nešťastný manžel sa začas trápil a sužoval, potom požiadal stoličný úrad o rozvod. Keďže mu bolo ťažko ubolený manžel utešil svoj bôľ v básni: Ubolený manžel

„ Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal, no hŕíšný člověče, však jsi si dal! Již jsem si dal, namísto ajnela čerta jsem vzal.Já chúďas, ona chce madámu hrát,Ona jde po sklepích“ ty muži plať“ tralala tralala“ proč jsi mě vzal? Však jsi to znal, žes paní, ne služku do domu bral!“ Mladému kňazovi trvalo 3 roky, kým sa dostal do svojej kože a osmelil po druhý raz hľadať životné šťastie. Zoznámil sa so 17 ročnou dcérou panského úradníka Annou Antonyovou. Obidvaja mladí ľudia sa do sebe na prvý pohľad zaľúbili. Anna zrušila zasnúbenie s panským úradníkom a dala slovo kňazovi. O tri mesiace sa konala svadba. Svadba bola na Zemplíne odkiaľ Anna pochádzala. Tri dni trvala cesta, do dediny pod Kohútom, všetci dedinčania ich čakali. Cirkevníci obdivovali mladú ženu o 10 rokov mladšiu od manžela. Čoskoro sa presvedčili o jej dobrých vlstnostiach, prívetivosť, dobrotivosť, skromnosť. S manželom prežila v dobrom i zlom 48 rokov, chápajúc jeho zodpovedný úrad. Porodila mu 13 detí, z toho 8 synov a 5 dcér, z ktorých nažive ostalo 9 detí a z tých viaceré v dospelom veku zomierali. Z Chyžného sa Anna Tomášiková presťahovala po smrti svojho manžela do Jelšavy a tu zomrela. Pochovali ju po boku manžela v Chyžnom.

U Tomášikovcov na fare

Na Chyžnianskej fare sa vždy niečo dialo, a vždy bola plná náštev... schádzali sa tam poprední slovenskí dejatelia...Doma boli vždy jeho manželka, deti..... Tri Tomášikové dcéry- Anna, krásavica, ktorá sa po prvý raz vydala za úradníka Šafaríka, teraz bola manželkou lekára Martona, Oľga- bola zasnúbená lesníkovi Jozefovi Hubáčkovi, a posledná Matilda, pekné dievča, ale žiaľ od svojho 5-roku nemou.  Okrem týchto detí, ktoré boli prítomné doma, bolo ešte 6- Pavel Bohodar Boleslav, Karol Milko Ladislav, Ľudmila Petronela, Libuša Amália, Samuel Mojmír Jaroslav/ študent teológie otcov pomocník v kňazskom úrade sa utopil pri kúpaní v Múránke/, Gustáv Ľudovít. Väčšine detí bol krstným otcom A.H. Škultéty. Dcéra Ľudmila sa otrávila aj so svojím milým, keď im nechceli povoliť rodičia. Mala kadeta, a Tomášikovci nemali toľko peňazí , aby mohli zaplatiť jeho odchod z armády, alebo sa mali rozísť...zaľúbenci volili spoločný odchod z tohto sveta. Tomášikovci mali ťažký osud, lebo ani z jedného dieťaťa sa netešili dlho: najstaršia dcéra Ľudmila sa otrávila, Syn Pavol, profesor na gymnáziu v Ptuji,  sa vrátil domov a zomrel na tuberkulózu. Keď ležal na smrteľnej posteli rozlúčila sa s ním jeho snúbenica bozkom na ústa a o krátky čas nato zomrela na tuberkulózu aj ona. Druhý syn Karol sa učil pri svojom strýkoviv Debrecíne za lekárnika. Žiaľ, Karol namiešal nejakú mixtúru, poranil si ruku a zomrel na otravu krvi. Dcéra Amália, sa vyznačovala bystrosťou, po smrti manžela farára Nosáka sa odsťahovala do Jelšavy a tu bývala pri svojej mame. Po jej smrti odišla do Pešti, kde sa živila tým, že mala v prenájme študentov.  Jedno nešťastie striedalo druhé. Nažive ostal jediný syn Gustík, keď sa vyučil za strojníka odišiel do Ameriky. Taká je stručná histoória Tomášikovcov, viac smutná ako radostná. Meno Sama Tomášika  spájame najčastejšie s piesňou Hej Slováci, niekedy aj s niekoľkými historickými novelami. No Tomášik bol aj básnik a dejateľ v oblasti cirkevnej, národnej. Cirkevná činnosť v jeho časoch bola úzko spojená s národnou, lepšie povedané so širokou ľudovou politikou. Tomášik stál na čele všetkých význammných podujatí podnikavých od 40- tich rokov v prospech slovenského ľudu. Z básnika sa stával politik a cirkevný dejateľ, ktorý iba v časoch nedobrovoľného voľna bral do rúk pero, aby položil na papier to, čím bolo naplnené jeho srdce.

Dielo

1888 - Básně a písně, súhrnné dielo

1834 - Hej, Slováci (pôvodný názov Na Slovany), hymnická pieseň

1846 - Hladomra, prvá próza (povesť)

1864 - Bašovci na Muránskom zámku, poviedka

1865 - Sečovci, veľmoži gemerskí, poviedka

1867 - Vešelínovo dobytie Muráňa, poviedka

1870 - Odboj Vešelínov, poviedka

1873 - Malkotenti, poviedka

1876 - Kuruci, poviedka

1872 - Pamäti gemersko-malohotské, faktografická próza; dejiny Gemera

1883 - Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses, mit Bezug auf die Vaterländische Geschichte, faktografické dejiny muráňskeho zámku

Barón Trenck, vodca pandúrov, nedokončený román (len rukopis)

Svadba pod Kohoutem, dráma (len rukopis)

Kolo Tatier čierňava, revolučná pieseň

Hej, pod Kriváňom (pôvodne Hej, pod Muráňom), básnické dielo, ktoré znárodnelo

Ja som bača veľmi starý

 

TOPlist